Náš minulý blog sme zakončili konštatovaním o kardinálnom prínose urbanizácie pre kultúrny, ekonomický a i politický rozvoj tej-ktorej spoločnosti. V tejto súvislosti treba uviesť zaujímavú skutočnosť.
Mestá z čias rímskej ríše, veľké aglomerácie, v ktorých prekvital obchod a myšlienkový ruch, sa hrdili masívnymi kamennými stavbami a stavbami z pálených tehál. Znalosti v oblasti stavebníctva a stavebných materiálov, statiky a správnej organizácie práce zaručovali, že rímske monumenty a verejné stavby pretrvajú dhé stáročia.
S tým, ako “upadala” moc Západorímskej ríše (ZRŠ) a zmenšovalo sa územie pod jej kontrolou, upadali i tieto znalosti. Na mnohých miestach boli pokročilé stavebné techniky úplne zabudnuté. Ward-Perkins v tejto súvislosti uvádza príklad Británie: ”There is no evidence whatsoever of the continued quarrying of building stone, nor of the preparation of mortar, nor of the manufacture and use of brick and tiles. All new buildings in the 5. and 6. centuries, were either of wood and other perishable materials, or of drystone walling, and all were roofed in the wood or thatch”. Podobná situácia nastala aj na iných územiach bývalej ZRŠ, náš región nevynímajúc (Panonia).
Na územiach, kde staviteľské znalosti z čias antiky nevymizli, vznikali v období po páde ZRŠ stavby nepomerne menších rozmerov, v ktorých bol často zrecyklovaný starší stavebný materiál. Kým si ľudské spoločnosti opätovne osvojili zabudnuté staviteľské techniky, trvalo to v niektorých prípadoch aj niekoľko storočí. Ward-Perkins používa príklad Británie, kde prvá stredoveká kamenná stavba vznikla až na sklonku 7. storočia n.l. Táto stavba, ako uvádza, reprezentuje heroickú snahu o opätovné využívanie technológie stavby z kameňa a tehál.
Pre rímske mestá bolo po dlhé stáročia príznačné i to, že neboli opevnené. Absencia vonkajšieho vojenského rizika, t.j. kvázi-nepriepustnosť rímskeho limes, mali za následok, že mestské sídla a ich správcovia nepociťovali vonkajšie nebezpečenstvo.
Situácia sa však radikálne zmenila po konci vlády dynastie Severovcov, v čase tzv. krízy 3. storočia. Cisár Aurelianus, ktorý túto krízu v zásade ukončil, pod vplyvom opakujúcich sa úspešných prelomení rímskeho limes nechal hradbami opevniť samotný Rím. No Aurelianus a ani jeho nástupcovia však už neprekonali vrchol rímskej vojenskej moci z čias tzv. adoptívnych cisárov.
Ako postupom času táto moc upadala, zmenšovali sa i mestá a ich opevnenie mohutnelo. De-urbanizácia tak bola logickým dôsledkom úpadku centralizovanej rímskej moci, ktorá viac nedokázala zabezpečiť bezpečnosť a poriadok ani v provinciách, ktoré neboli pohraničné. Keď nakoniec ZRŠ zanikla, zanikli s ňou na jej bývalých územiach i mnohé vyspelé mestské sídla (tým, ktorí o tomto závere pochybujú, odporúčame navštíviť iba zopár km. vzdialené Carnuntum https://en.wikipedia.org/wiki/Carnuntum).
Pokračovanie o gramotnosti a o tom, ako pociťovalo pôvodné rímske a romanizované obyvateľstvo ZRŠ príchod germánskych kmeňov a ich panstvo.
